Úryvok z knihy RNDr. Jozefa Klindu " V tieni vyhasnutých sopiek "  
Anihilácia 42 348 Židov z maďarského južného Slovenska postihla aj židovskú obec – svätý spolok (chevra kadischa), založený
vo Fiľakove roku 1820, po traumatickom stagnačnom období,
ktoré prežívala po dobytí a zničení
svojho hradu (1682) tureckými a Thökölyho vojskami. Určite by
sa jej nevyhol ani jeho vážený
dlhoročný predseda. Lőrinc Diamant (1897 – 1931), majiteľ
nárožného obchodu na Hlavnej ulici,
ktorý ešte pred holokaustom zomrel nešťastnou náhodou na
otravu krvi. V Židovskej štvrti pri
Berchtoldovom (neskoršie Stephaniho/Heroldovom) kaštieli si
Židia postavili v roku 1874 podľa
projektu Adolfa Arona Büchlera synagógu a
židovskú školu, za mestom na
odľahlom mieste pod svahom Kohútieho vrchu založili židovský cintorín. Povolili im to na Šávoľskej ceste
neďaleko Šibeničného vrchu, kde ešte v roku 1831 obesili pastierov – zbojníkov Mišuráka a Ďuriho Lázu.
Viacerí vlastnili obchody a domy aj na Hlavnej ulici a v tzv. Novom meste, budovanom bližšie k
železničnej stanici. Kým v roku 1861 žilo vo Fiľakove 75 Židov, v roku 1900 o sto viacej. Darilo sa im aj
v pohnutých časoch politických zmien. Po vzniku Československa v synagóge pôsobil hlavný rabín Samuel
Jungreis Volf s pomocníkom Samuelom Reinitzom (od roku 1927 s Maxom Holländerom a Eugenom Grünszom). V židovskej škole
vyučovali Samuel Freilich a Emanuel Schwarcz, od roku 1934 talmudista Emanuel Lorber a od roku 1937 Dávid Klein. Prežili
antisemitické nálady, vyplývajúce z nezmyselného obvinenia obchodníka Lőwyho za záhadné zmiznutie pätnásťročného Jancsiho
Poroszlaia 4. novembra 1920, ktorý tesne predtým pomáhal menovanému za bakšiš odniesť batožinu zo stanice. Následne sa z
pozadia začala plazivá štvavá kampaň proti fiľakovským Židom. Zatvárali sa okná a brány na ich domoch, vchody do ich
obchodov. Napätú situáciu, práve za pomoci svätej spoločnosti, vyriešili nakoniec žandári. Pubertálnemu mládenca, ktorý ušiel z
domu zo strachu pred otcom, našli zatúlaného niekde za Čamovcami v Gemeri.
Ani po jeho výprasku
otcovou tvrdou rukou sa však Lőwymu nikto neospravedlnil, no animozita načas
zanikla, kým nezačali
Fiľakovo v roku 1944 obsadzovať Nemci a rodinu Jonáša Lőwyho skoro úplne
vyvraždili. Jeho syna
Leopolda (1892 – 1944) sa snažili bitkou donútiť, aby prezradil, kde má ukryté
zlato. Mlčal a v
priebehu niekoľkých hodín po odvoze do Auschwitzu zomrel v plynovej komore
spolu s manželkou Sárou,
dvomi synmi, dvomi dcérami s dvojmesačným dieťaťom. Rovnaký osud stihol
druhého Jonášovho syna
Huga a jeho dcéru Leu spolu s manželom a dvanástimi deťmi. Prežila len dcéra Paula.Zlom nastal po roku 1938, najmä 5.
apríla 1944, kedy sa Židia museli označiť iba žltou hviezdou. V tom istom roku viacerých z nich presunuli najskôr do
lučenského geta, vrátane rabína Sándora Büchlera, rodáka z Fiľakova (24. septembra 1870) a potom ďalej – do šoa. Len
niektorým sa podarilo uniknúť. K utečencom patril ešte ako chlapec – fiľakovský rodák Frank Lőwy (22. októbra 1930), Hugov
syn, zakladateľ Lőwyho inštitútu medzinárodnej politiky (Lowy Institute for International Policy od roku 2003) a dlhoročný šéf
Austrálskej futbalovej asociácie. Frank ušiel do Budapešti a cez Francúzsko do Palestíny. Tam ako príslušník židovskej
vojenskej organizácie Haganach (Obrany) bojoval za vznik Izraela, vyhlásený Daviom Benom Gourionom 14. mája 1948.
Neskoršie sa presťahoval do Austrálie, kde založil obchodnú sieť Westfield Group. Židovskú ulicu zakrátko premenovali na ulicu
Jókai Móra. Synagógu znesvätili už počas vojny premenou na maštaľ a sklad obilia. Majetok Židov skonfiškovali – arizovali. Po
vojne sa ich vrátilo 9. júna 1946 len 51, zobudených zo strašného sna, správnejšie zachránených z pazúrov hrôzovládnej
beštiálnej reality. Z Oswienczimu sa nevrátili v roku 1944 deportovaní Büchlerovci, Susickovci, Grossmanovci, Weimannovci,
Blitzovci, Róthovci, Menzelovci a väčšina Lőwyovcov, Krämerovcov a Kleinovcov. V plynovej komore zomrel aj lekár Edmund
Gömöri, drevo obchodník Jakub
Haupt, obchodníčky Priška Kohnová-Weissová a Rozália
Glücková-Steinová a ďalší. V
Mauthausene zomreli v roku 1945 obchodníci Jakub Haupt a
Štefan Sušický. Holokaust prežili
Schwarczovci, Blumenthalovci, Braunovci, Rognerovci, Steinovci,
Weissovci, Cinkovci, niektorí
Bernáthovci, Hauptovci a Gömöriovci, osamelí Ján Abeles, Eva
Fränklová, Šalamún Glück, Margita
Hoffmannová, Cecília Königsbergová, Arnošt Kohn, Alexander
Kessler a Estera Molnárová.
Povedalisi: „Nikdy viac.” Každý stratil nielen niekoho blízkeho, ale
aj ilúzie, no nie vieru. Usúdili, že musia žiť ďalej. Židovský cintorín za továrňou Kovosmalt po poslednom pohrebe Lenky
Bernáthovej v roku 1961 úplne spustol. Nikto sa oň nestaral. Počet kameňov položených na hroby pozostalými a známymi sa
časom zredukoval na úplne minimum. Agáty a krovie postupne zakryli náhrobky. Na pietne miesto občas nakukli pamiatkari,
paleontológovia, ornitológovia a entomológovia, prípadne sem zablúdil opilec z neďalekého radu vinných pivníc. Oveľa častejšie
však práve sem prilietali dudky chochlaté zo starých bútľavých dubov Kohútieho vrchu. Pôsobivé oranžovohnedé vtáky s
bieločiernymi pásmi, na hlavách s vejárovitými chochlíkmi, zakončenými čiernymi škvrnami. Úchvatné božské stvorenia. Ľudia
oddávna verili, že dudky obľubujú smútok, ktorý môže spôsobiť „smrť ducha“. Zabudlo sa aj na dvoch deportovaných židov zo
Slovenska – Alfréda Wetzelera a Rudolfa Vrbu-Rosenberga, pisárov v
Oświencime, odkiaľ sa
im podarilo utiecť 7. apríla 1944 a zvestovať svetu o praktikách v tomto
vyhladzovacom tábore.
Tiež na strádania a hroby fiľakovských Židov. Nebyť Lőwyho finančného
príspevku z ďalekého
austrálskeho veľkomesta Sydney v roku 1998, zanikol by aj Židovský cintorín pri
Šávoľskej ceste a
dudky by sa sem nezlietali. Neoslňovali by náhodných okoloidúcich svojím
farebným perím a
elegantným vzhľadom. Za desať rokov po obnove cintorína sa tu však neukázali.
Nikto ich nezazrel.
Možno im nevyhovovala jeho úprava alebo benzínová stanica postavená v blízkej starej pieskovni. Stratili sa, zmizli bez stopy až
do konca mája 2008, keď skackavým letom znovu prelietavali z náhrobku na náhrobok, skraja i na vynovený plot cintorína.
Nakúkali sem a tam, akoby si chceli prečítať odkryté hebrejské nápisy. Po vykonaní tejto návštevy a akéhosi tanečného
magického rituálu odleteli niekde hore k nebesiam do húštin Kohútieho vrchu. Na druhý deň oznamovacie prostriedky
informovali, že deviaty izraelský prezident Šimon Peres (na základe prevahy 35% hlasov Izraelčanov, ktorí sa v hojnom počte
zúčastnili hlasovanie o určení národného vtáka z príležitosti 60. výročia založenia židovského štátu) slávnostne 29. mája 2008 v
Jeruzaleme vyhlásil dudka chochlatého za štátny symbol Izraela.